MILOSRDNÝ SAMARITÁN

Vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby pokúšal Ježiša: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“ On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“ Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“ Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“ Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli. Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej. No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: ‚Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.‘ Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“ On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“ A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“ (Lk 10,25-37)

Tóra obsahovala 613 konkrétnych predpisov, ktoré boli rozdelené na 248 prikázaní, čo zodpovedalo súčtu všetkých údov a kostí v tele človeka a z 365 zákazov, ktorých počet zodpovedal počtu dní v roku. Všetky predpisy boli ešte hierarchizované a rozlišované na malé a veľké.

Existovala preto prirodzená túžba nájsť v množstve príkazov jeden princíp, z ktorého by ďalšie boli odvodené. Túto snahu odzrkadľuje aj jeden príbeh z Talmudu: K slávnemu rabínovi Šammaiovi prišiel pohan, židovský sympatizant, a prosil ho, aby ho naučil celú Tóru za taký čas, počas ktorého dokáže stáť na jednej nohe. Šammai ho vyhnal palicou von, považujúc jeho prosbu za absurdnú a pohŕdajúcu Zákonom.

Pohan sa obrátil aj na iného slávneho rabína – na Hillela. Ten ho prijal a celé učenie Tóry obsiahol v „zlatom pravidle“: „Čo nie je milé tebe, ani ty nerob blížnemu. To je celá Tóra a všetko ostatné je len výklad.“

Podobnú otázku dostáva aj Ježiš: „Ktoré prikázanie je prvé zo všetkých?“ (Mk 12,28, Mt 22,36)), prípadne u Lukáša v podobe: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“ (Lk 10, 25) Iba evanjelista Marek opisuje tento moment ako priateľský rozhovor medzi Ježišom a istým rabínom, ktorý Ježiša obdivoval. V protiklade k Markovi evanjelisti Matúš a Lukáš hovoria o tom, že rabín chcel Ježiša skúšať. To znamená, že mal v úmysle vyprovokovať hádku, v ktorej by na seba narazili rôzne výklady Písma a tým spochybniť Ježišovo učenie.

Ježiš rabínovi odpovedá tak, aby ho priviedol k poznaniu pravdy, aj napriek jeho zlému vnútornému úmyslu. Podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi, ktoré po otázke rabína necháva zaznieť (je prítomné iba v Lukášovom evanjeliu), dáva najavo, že tou prizmou, cez ktorú treba pozerať na všetky priority života, je láska. Pre Židov to nebola prijateľná odpoveď. Oni celé stáročia mali poradie dôležitosti iné: prvý bol Zákon, až potom bohoslužba a láska.

Pre kresťana však platí: „Dôležitá je láska. Všetko ostatné je len komentárom.“

v v v

            Keď páter Ernst Schnydrig uvažoval nad evanjeliovým podobenstvom o milosrdnom Samaritánovi, popustil trochu uzdu svojej fantázii a nechal príbeh prebiehať ďalej. Píše:

            „Keď šiel Samaritán po druhý raz tou istou cestou, znova našiel zraneného a opäť mu pomohol. Šiel rovnakou cestou po tretí, štvrtý, piaty raz a zakaždým na nej našiel nejakého zraneného. Vždy mu pomohol. A keď šiel tadiaľ po x-tý raz, predstavil si: „Určite tam opäť nejaký leží...“ A naozaj. Ako obvykle siahol po oleji a víne, vymyl mu rany a vysadil ho na zviera, ktoré už naspamäť poznalo cestu k hostincu a samo sa vybralo tým smerom. Tentokrát ale už bez Samaritána. Ten si totiž povedal, že si musí na lupičov počkať a postarať sa, aby s tým konečne prestali.“

            Aj našou úlohou je nie iba trpne znášať zlo a nespravodlivosť. Našou povinnosťou je nešťastie predvídať a predchádzať mu. A zasiahnuť, ak je to možné.

            Často som svedkom pohŕdania pri súdnych procesoch s mladistvými páchateľmi, ktorí boli pristihnutí pri čine. Nie raz sa príliš ľahko a rýchlo vynesie rozsudok nad týmito ľuďmi. Často ide o cudzincov. Nikto ich nepočúva. Nie sú schopní sa obhajovať. Niekedy predseda súdu kladie otázky tak rýchlo, že im obžalovaní dobre nerozumejú a nemôžu na ne odpovedať.

            Raz, pamätám sa, istý obžalovaný černoch začal po vynesení rozsudku niečo drmoliť. „No, konečne, tak predsa ste našli reč... Ale teraz je už neskoro,“ komentoval to predseda. A pritom ten úbožiak iba povedal: „Neviem dobre po francúzsky...“

            Inokedy by som sa v súdnej sieni najradšej prepadol od hanby. Istá prokurátorka raz bez rozpakov povedala sedemnásťročnému chlapcovi: „Ste úbožiak. Váš otec bol alkoholik a vaša matka prostitútka. Na nič poriadne sa nezmôžete, iba na lúpeže. Žiadam pre vás najvyšší možný trest.“

            Dostal ho. Ale chudáka chlapca to ani neprekvapilo. Bol presvedčený, že prokurátorka má pravdu. Že naozaj nie je schopný inak žiť. Iba ho úplne obrala o nádej, ktorú však on v sebe aj tak dávno nemal. Sám vo vlastných očiach nemal nijakú cenu, a ona mu to iba potvrdila. Pomyslel som si – je to „zrúda“, nehodná povolania, ktoré vykonáva.

            Keď má advokát hájiť obžalovaného, poukáže síce na nešťastné detstvo klienta, ale v skutočnosti nič bližšie o ňom nevie. Ani ho to nezaujíma. A keď ho obhajuje, aj tak to nikto neberie na vedomie. Súd si na príbehy mladých gangstrov privykol. Sú si tak podobné! Následne súd aplikuje zákon neúprosne bez predstavivosti alebo citu.

            Nie vždy to ale dopadne zle. Raz som bol prítomný pri procese, kde som mal svedčiť o obžalovanom Michelovi. Predseda súdu najprv dramaticky vzal spis a chvíľu ho podržal vo výške, aby všetci videli, aký je obsiahly. Potom sa pustil do dlhého vypočítavania priestupkov obvineného.

            Prišla rada aj na moju výpoveď. Začal som: „Pán predseda, zabudol ste sa zmieniť o roku 1972...“ Predseda nepochopil narážku. Preto som mu to vysvetlil: „V tom roku je totiž medzera. Vtedy Michel odišiel na náš statok do Provence a pracoval tam na oprave starej stavby v troskách. Celý rok drel až do roztrhania tela. V dedine ho mali radi, nadviazal tam veľa priateľských vzťahov. Keď búrka v dedine spôsobila veľa škôd, obetavo pomáhal pri zvážaní úrody. Keď tam neskôr ochorel pekár, po tri týždne chodil zarábať cesto na chlieb – deň čo deň o druhej ráno. Dedinčania na jeho prejavy dobrej vôle dodnes spomínajú.

            Čo je však najdôležitejšie - pre neho to bol rok nádeje, rok, kedy uveril, že sa z toho môže dostať. Veril, že nájde v sebe silu a dokáže žiť podobne ako iní mladí ľudia. Po návrate do Paríža, žiaľ, došlo k recidíve. Ale on sa chce opäť na to miesto vrátiť. Čakáme tam na neho, aby sme mu znova pomohli...“

            Súd to pochopil. Dal mu ešte šancu. Odmietol vyniesť rozsudok len na základe minulosti.

            Alebo iný príbeh. Richard. Keď som za ním prišiel, prechádzal sa v cele ako dravá šelma sem a tam. Keď ma zbadal, radosťou vyskočil. Dozorca ma k nemu do cely zamkol.

            Chcel som prehovoriť na súde na jeho obhajobu. Keď som sa ale dostavil, bolo už jednanie prerušené, pretože Richard sa chvíľu predtým vrhol na predsedu senátu. Mňa, keď som prišiel, požiadali, aby som zašiel do cely za obžalovaným. Od predsedu senátu mi bolo odkázané: „Chlapec má nepredvídateľné správanie. Umožňujem pánovi Gilbertovi časovo neobmedzený rozhovor s ním.“

            Rozprávali sme sa s Richardom veľmi dlho. Niekoľko hodín. Vyfajčili sme pritom mnoho cigariet. Potom bolo opäť zahájené súdne konanie. Richard sa síce nezmenil z vlka na baránka, ale správal sa inak, keď si bol vedomý, že som tam – niekto, kto mu rozumie a kto sa dokáže na jeho život pozerať aj z druhej strany.

            Predložil som súdu návrh, že chlapca umiestnim v jednom hostinci mimo Paríža. V rodine, ktorá sa zaoberá včelárstvom. Mám také rodiny, ktoré sú ochotné pomáhať týmto mladým, vychádzajúcim z pomerov, ktoré ich zákonite vedú ku kriminalite. Na vidieku, kde sa chlapcom ponúkne práca a istá zodpovednosť, sú šance, že sa uchytia, väčšie ako v Paríži.

            Vďaka Bohu, sudca vyniesol spravodlivý rozsudok a nakoniec dodal: „Tak teda, Richard, keď za tri týždne vyjdete z väzenia, odíďte k tým manželom a potom mi privezte fľašu medu...“

            Chlapcovi bola daná šanca. Teraz žije normálny život. Či priniesol sudcovi ten med, to neviem. Ale v ten deň som pochopil, akú moc má súdnictvo.

            Richard sa „zachránil“. Ale čo tí ostatní, tí všetci ostatní, ktorí nemajú nikoho, kto by sa ich ujal?

(zdroje: Guy Gilbert, Bratr vyvržených, Komentáre k Novému Zákonu: Marek)